Dievčatko prišlo ku krvavej odrenine na chrbte. Ktorýsi dospelý dievčatku povedal:
"Dobre ti tak - nemala si sa nechať vláčiť po koberci."
Dievčatko sa nesmelo posťažovalo svojej mame: "Nabudúce už chlapcom nedovolím, aby ma niesli," uzavrelo svoju sťažnosť.
Mama natrela odreninu hojivou masťou, pozrela dievčatku do očí a povedala:
"Krásne sa ti to hojí. A nebola to sranda, keď ťa chlapci niesli po triede?"
"Bola to veľká zábava," rozžiarilo sa dievčatko.
"Takže aj nabudúce sa môžeš s deťmi hrať ako sa ti zachce," povedala mama: "Občas sa pri tom poraníš, ale za tú srandu to stálo, nie?"
"Áno," smiala sa dcérka.
Isteže áno, pomyslela si mama: aj tvoj otec mi spôsobil na srdci rany - ale za to všetko, čo sme spolu prežili, to rozhodne stálo. Nevrátila by som späť ani jedinú minútu.
Učíme svoje deti odvahe vstupovať do vzťahov napriek možným zraneniam, alebo na ne prenášame svoje strachy?
O pár dní na to si jeden chlapček vypýtal od druhého jeho autíčko: "Požičaj mi ho!"
"Nie!" odvetil majiteľ autíčka.
"Ale nebuď lakomý," zamiešala sa jeho mama: "Požičaj mu autíčko!"
Chlapček smutne sklopil oči a podal kamarátovi svoje autíčko.
A prečo k tomu svoje deti nútime? Aby plnili očakávania druhých? Aby sa odučili sami rozhodovať o svojich veciach? A čo si z tohto zážitku odnesie malý majiteľ autíčka do dospelosti? Že musí druhým požičiavať peniaze len preto, lebo ho o to požiadali?
Keď pozorujem malých škôlkarov, často mi zíde na um myšlienka: máme sa od nich čo učiť!
